Nie všetci idú na západ. Ukrajina je plná ľudí, ktorí pred okupáciou ušli, no zostávajú v krajine. Chceli sme vedieť, ako žijú a či majú plány. Vysídlené rodiny nám pritom povedali mrazivé príbehy. Reportáž na Ukrajine nakrúcala Garbiela Kajtárová s kameramanom Matejom Džadoňom, pozrite si ju vo videu vyššie.
Starosta mesta Pustomyty Oleg Sernjak nám ukazuje obraz, ktorý na západe Ukrajiny vidieť často - škatule plné pomoci. Iba 15-tisícové mestečko sa za mesiac rozrástlo o tisícku nových ľudí. Väčšina tých, ktorí prídu, zostáva. Zamestnanci radnice nás vedú do miestnej škôlky. Je zavretá, personál by totiž nemal kapacitu v nebezpečenstve všetky deti poobliekať a naraz pobrať do krytu. Stala sa však domovom pre iné rodiny. V jednej telocvični spáva 18 dospelých ľudí a šesť detí. Samostatné izby tu, samozrejme, nie sú. Majú ale vlastný matrac.
Stretáme tu Sofiu, má čerstvé dva roky. Narodeniny strávila v podzemí v deň, keď ruské vojská udreli na ich mesto Boroďanka severne od Kyjeva. Dnes je prakticky zrovnané so zemou. „Nemali sme ani svetlo, sedeli sme v tme,“ približuje nám Sofiina mama Viktoria. Rodina najskôr utekala z miesta na miesto, podľa toho, kto ich prichýlil. Kým dcérka hrdo ukazuje nové hračky, jej mama nám rozpráva strašidelný príbeh.
„Prišli Čečenci, tí banditi. Vošli do nášho domu, kde som bola s deťmi. Pamätám si len, ako sme padli na kolená. Plakala som a prosila ich, aby nás nezabili. Do smrti na to nezabudnem, bolo to strašné. Moje dieťa kričalo a potom dva dni neprehovorilo ani slovo. Nepovedali nám nič, boli ticho. Požiadali o vodu, baterky a jedlo, otočili sa a odišli,“ detailne opisuje Viktoria.
Nie všetky návštevy sa takto končia. Ľudia z obliehaných miest často videli smrť na vlastné oči.
„Chodili po ulici, strieľali ľudí, ktorí sa snažili utiecť. Raz tak išli dve rodiny a oni ich jednoducho zastrelili. Desať ľudí zabili, vrátane detí. Na ulicu sa nedalo vyjsť, my sme sa odtiaľ dostali len s božou pomocou,“ pokračuje Viktoria.
Teraz žijú v relatívnom bezpečí, no necítia sa tak. Viktóriu plaší aj zvuk idúceho vlaku. Pýtam sa, či nechce odísť na západ. Vraví, že nemôže. V obliehaných oblastiach sa totiž stratil jej 14-ročný syn. Materinské srdce má roztrhnuté na dve časti. Dve deti má v bezpečí tu, tretie nevie nájsť.
„Veľmi chcem odísť, veľmi. Ale v tejto chvíli nemôžem, lebo jedno z mojich detí je stále tam. Kým moje dieťa nenájdem, nepôjdem nikam,“ vysvetľuje.
Na šibalskom dieťati teraz nevidno nič. No to, čo prežila, v nej zrejme hlboko zostane. „Okolo nás sa bombardovalo a ona sa skrývala vo vani. Otvorila malú bibliu. Neviem, čo v tých textoch mohla rozumieť, ale akoby ich čítala,“ uzatvára Viktória.
„Keď sme sem prišli, niekto buchol dverami. Dieťa sa pýta, či znova bombardujú. Nie, dcérka, to len niekto zavrel dvere,“ hovorí ďalšia matka.
Takých detí je teraz plná Ukrajina. Aj mám a otcov, ktorí ich skrývajú v pivniciach.
„Bolo to neznesiteľné. Deti boli hladné, ale bombardovalo sa a my sme deti nemali čím nakŕmiť, nedalo sa variť, bola tam zima. Deti boli naobliekané, takže nevedeli spať. Museli sme tam byť posediačky, deti fňukali. Ťažko sa nám odchádzalo z domova, sedeli sme tam do posledného momentu, nechceli sme odísť,“ hovorí Sveta, ktorá nemyslí na cestu na Západ. Chce ísť opačným smerom.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
