Stal sa historicky prvým českým profesionálnym šípkarom a trikrát si zahral na majstrovstvách sveta kategórie PDC. Karel Sedláček tento rok na šampionáte chýba, a tak pre TV Markíza porozprával o tom, ako to vyzerá v ikonickom Alexandra Palace, aký je tréning profesionálneho hráča šípok, ale aj o tom, prečo majú šípkari väčšinou veľké bruchá.
Šípky sú športom, ktorý sa teší čoraz väčšej popularite. S obľubou ho sledujú fanúšikovia priamo v halách počas toho, ako pijú hektolitre piva, ale aj fanúšikovia pri televíznych obrazovkách.
V týchto dňoch v londýnskom Alexandra Palace vrcholia majstrovstvá sveta. Ich atmosféru okúsil trikrát ako hráč aj Karel Sedláček, ktorý je prvým českým profesionálnym šípkarom.
Aktuálne sa v Londýne konajú majstrovstvá sveta v šípkach. Tentoraz ich sledujete iba z domu. Aké to tam v Alexandra Palace je?
Ešte predtým, než som sa dostal do Alexandra Palace, som mal možnosť zahrať si dvakrát v Lakeside (dejisko majstrovstiev sveta kategórie BDO pozn. red.). Je to miesto zasvätené šípkam. Hral som tam v rokoch 2014 a 2015. Už tam to bolo super.
Do Alexandra Palace som sa najprv dostal ako divák v roku 2018 vďaka tomu, že som v Prahe vyhral vstupenky. Videl som v akcii Phila Taylora na jeho posledných majstrovstvách. Keď sme odchádzali, povedal som svojmu kamarátovi: „Bolo to úžasné, ale už sa sem vrátim ako hráč.“ On sa nad tým zľahka zasmial. Vedel však, že som taký „psychoš“, že sa to môže stať.
No a na ďalší rok som sa tam naozaj dostal ako hráč, čo bolo úplne skvelé. Vyhral som východoeurópsku kvalifikáciu v Maďarsku a mohol som vyraziť. Mal som už nejaké skúsenosti a mnoho ľudí bralo ako hotovú vec to, že vyhrám tri-štyri kolá. Človek má v hlave, že by ich chcel vyhrať, no vie, že to bude veľmi ťažké. A priamo na mieste to bolo ešte ťažšie.
Bolo to nádherné „narazenie do steny“, ale nebolo to nič, čo by som neočakával. Prehral som 3:0 na sety, ale bol to obrovský zážitok, skúsenosť a motivácia do ďalších bojov.
V televízii vidíme množstvo ľudí v kostýmoch, povzbudzovanie, piesne. Už samotný nástup hráčov vyzerá fantasticky. Ako to cíti hráč, ktorý je na pódiu?
Mal som zimomriavky až na zadku. Keď som stál v nástupnej uličke, cítil som sa byť úplne maličký. Úplne vás to zovrie, behá vám mráz po chrbte, keď vyhlásia vaše meno. Je to úžasná záležitosť. Vojde sa tam asi 3 500 divákov, ale to, čo dokážu oni spraviť...
Je to jednoducho ikonické miesto. Samozrejme, viac fandia Angličanom, ale keď človek pekne hodí, tak dostane ovácie od celej haly, čo je neskutočné. Je aj trochu škoda, že keď hrám v tom tempe a som zapálený, tak sa od týchto vecí úplne izolujem. Potom si ten záznam pozerám stále dookola a všímam si okrem chýb a dobrých vecí aj to, ako to tam prebiehalo.
Poďme na úplný začiatok vašej cesty, ktorá sa skončila až na majstrovstvách sveta. Začínali ste niekde pri pive alebo ste od začiatku vedeli, že to budete robiť ako šport?
Bola to cesta, ktorú mala asi väčšina hráčov. Náhodou som narazil na to, že sa niekde hrajú šípky. Od kamaráta som dostal šípky a terč, zavesil som si to doma a hádzal som.
Poriadne som ani nevedel, čo robím, ale páčilo sa mi to. Potom som si zisťoval, že sa už niekde začalo hrávať, v krčmách sa objavili prvé šípkové automaty. Takto sa to tu pomaličky začalo rozbiehať. Bolo to okolo roku 1995, takže už je to nejaký ten piatok.
Čo všetko musí šípkar na profesionálnej úrovni robiť? Je to len hádzanie do terča alebo to zahŕňa aj nejaké iné cviky?
Keď som doma, tak ku mne dvakrát do týždňa prichádzajú partneri. Pomedzi to hádžem aj sám, hrávam proti automatu alebo rôzne tréningové hry. Ale najlepšie pre mňa je, keď niekto príde a mám vedľa seba protihráča. No nie som ten typ, ktorý strávi denne pri terči šesť až osem hodín, nikdy som taký nebol. Vždy som preferoval to, že je lepšie sa k terču postaviť na 40 minút a dať tomu 120 percent, než sa tam motať štyri hodiny a potom na Facebooku vypisovať, ako dlho som trénoval. Lepší variant je tvrdý tréning a pokojne aj kratší.
Doma ale nebývam často, napríklad vlani ti bolo deväť víkendov za rok. Až sa divím, že tu vôbec manželka ešte býva. Ani pre ňu nie je jednoduché čakať doma s dvomi deťmi, či sa po víkende vrátim domov alebo nie.
V posledných rokoch mali Česi v podobe vás a Adama Gawlasa na majstrovstvách dvojnásobnú účasť. Slovákom sa na šampionát ešte nepodarilo dostať. Sledujete aj našu scénu? Máme šancu?
Slovenské šípky nielen sledujem, slovenské šípky milujem. Medzi hráčmi mám veľmi veľa kamarátov a na Slovensku som štyri alebo päť rokov hrával ligu. Takže Slovensko bolo moje druhé útočisko. Veľmi sa mi to páči a bol som sa pozrieť aj na majstrovstvá republiky, čo bol fantastický zážitok.
Vidím, že to ide nahor. Je len otázkou času, kedy rozhodne nejaký malý detail a tí chlapi si povedia, že je čas do toho ísť natvrdo. Potenciál rozhodne je a už sa teším na to, keď sa budeme v Anglicku stretávať aj so slovenskými kamarátmi.
O šípkach sa hovorí, že je to šport, s ktorým sa dá začať kedykoľvek – od malého dieťaťa až po dôchodcu. Je pravdou, že šancu má naozaj každý?
Rozhodne ju má. Je to o pilovaní, vytrvalosti a chuti s tým niečo robiť. Keď sa pozriete na mňa, zistíte, že svoju profesionálnu kariéru som nakopol pred štyrmi rokmi, čiže keď som mal 41. To je jasný príklad, že ani v takomto veku nie je nič stratené. Na druhej strane, Adam Gawlas je ten opačný príklad. Ten zobral do ruky šípky a o rok už hral finále juniorských majstrovstiev sveta. Keď sa na to človek cíti, má na to chuť, venuje tomu kopec času a má aj nejakú finančnú podporu, nič nie je nemožné. Môže začať aj v 35-ke a nikde nie je napísané, že nemôže hrať do 60 rokov kvalitné šípky na svetovej úrovni.
Ako je to s kondíciou hráčov? Veľa ľudí sa pri televízore pousmeje, keď tam vidí chlapov s veľkými bruchami a nikto nevyzerá ako typický športovec.
Ono sa to nezdá, ale keď hádžete štyri až päť hodín vkuse a dáte si hodinky s krokomerom, budete sa diviť. Ale to nestačí. Na jednej nohe stojím 28 rokov, takže musím robiť aj niečo iné. Snažím sa dvakrát do týždňa chodiť plávať a trochu aj posilňovať. Samozrejme, brucho mi rastie, ale to už je aj na úkor toho stereotypného stravovania. Po raňajkách prídete do haly, ak máte chuť, dáte si pivo alebo kolu. A hlavne, počas toho dňa nejete, lebo chcete byť sústredený, a potom to doháňate večer. Telo tak dostáva poriadne zabrať. Ja som rád, že ešte vyzerám tak, ako vyzerám. Treba sa trochu hýbať a niečo robiť, inak sa z toho človek zblázni.
Tento rok v Alexandra Palace chýbate. Na budúci rok tam budete?
Som si istý, že budúci rok tam budem a rozhodne si tam zahrám aspoň pár kôl. Veľmi sa na to teším. Keď to sledujem z gauča, mrzí ma, že tam nie som. No hovorím si, že ostatných päť rokov som sa len tak-tak stíhal vrátiť na Vianoce domov. Teraz si to deti užívajú a užívam si to nakoniec aj ja.
Všetko som si stihol zariadiť, v pokoji jem kapra so šalátom a užívam si rodinu. Je to taký odpočinkový režim. Mám ešte celý január na to, aby som zrelaxoval a verím, že po takej nemastnej-neslanej sezóne sa to prevalí a latku zase posuniem o niečo vyššie.
Pozrite si aj reportáž o fenoméne šípok:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
