Nadstavený čas. Rozhodca medzi lavičkami dvihol tabuľu. Ešte päť minút. No nech sa počas nich na trávniku dialo čokoľvek, oči slovenských priaznivcov sa koncentrovali na jediný bod. Píšťalku hlavného arbitra.
Tri hvizdy konečne zazneli. Tehelné pole tak trochu vybuchlo. Slovensko to dokázalo. Tretí raz v ére samostatnosti a tretí raz po sebe postúpilo na majstrovstvá Európy. „Sokoli vzlietli do Nemecka,“ svietilo z bannerov štadióna.
Pod nimi na trávnik vyšprintovali najprv hráči s realizačným tímom. Všetci v bielych oslavných tričkách s nápisom „Letíme na 3URO“.
Už o pár sekúnd nasledovala detská explózia. "Štupli" sa valili zo všetkých strán, usporiadatelia ich nemali šancu zastaviť. Pravdupovediac, ani sa veľmi nepokúšali. Malých fanúšikov nechali vychutnať si historický okamih so svojimi idolmi. Odfotiť sa, zakričať, vypýtať podpis. Prežiť výnimočnú eufóriu.
A keď píšeme výnimočnú, myslíme to doslova. Slovensko nikdy postup na takýto veľký šampionát nezavŕšilo doma. Postupne sa k nim pridávali rodičia i ďalší. Trávnik sa plnil. Nepomohli ani výzvy hlásateľa Andreja Zvolenského.
O malú chvíľu sa už reprezentanti „sprchovali“ šampanským, do vzduchu vyhadzovali trénera Francesca Calzonu.
Spoločne, aj s tými najmenšími, spravili koliečko popod vypredané tribúny. Ďakovali. Fanúšikovia im vďaku oplatili. Tak, ako to má byť. Veď jedno by bez druhého nefungovalo.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
