Zameral sa na detaily, ako napríklad z dresov zložené slovo VÍŤAZ.
Slovenské hádzanárky len včera ukončili svoje pôsobenie na Majstrovstvách Európy v Maďarsku a Chorvátsku. Nakoniec obsadili posledné miesto vo štvrťfinálovej skupine , ale postupom z tej základnej všetkých prekvapili. O ich pôsobení na šampionáte, ale aj o celkovom stave našej hádzanej sme sa porozprávali s bývalou hráčkou a v súčasnosti športovou moderátorkou a komentátorkou Petrou Ázacis.
Slovenské hádzanárky sa od roku 1995 nepredstavili na vrcholnom podujatí. Tento rok to prelomili. Čomu pripisuješ tento úspech?
Pripisujem ho viacerým faktorom. Hlavným je káder hráčok, pri ktorom fungovala potrebná chémia, veľmi dobré zloženie, čo sa týka veku jednotlivých dievčat, viac hráčok, pôsobiacich v zahraničí, a teda disponujúcich nielen skúsenosťami, ale aj možnosťou byť odkázaná sama na seba a naučiť sa niečo nové. Samozrejme ďalším veľkým faktorom je osoba trénera Dušana Poloza.
Tréner Poloz priniesol do reprezentácie nové metódy
V médiách sa často skloňuje aj meno trénera Dušana Poloza. Aký je to typ trénera?
Dušan Poloz prišiel do slovenskej reprezentácie ako príval čerstvého vzduchu. Kormidelník, pôsobiaci takmer desaťročie v zahraničí, najmä v Nórsku, priniesol viacero noviniek, zameral sa na dosiaľ nevídaný jav na Slovensku, a teda mentálnu prípravu tímu a na prvé miesto postavil tím ako taký, Očakáva od jednotlivkýň, že podriadia všetky svoje potreby, skúsenosti, schopnosti aj vlastnosti jedinému cieľu - byť užitočná pre družstvo akýmkoľvek spôsobom. Je jedno, či to bude v osobnosti hráčky alebo v jej hernom prejave, dôležitý bude vždy výsledok tímu ako celku.
Dušan Poloz prišiel do slovenskej reprezentácie ako príval čerstvého vzduchu
Dokázal dievčatá presvedčiť, aby uverili, že na to majú a myslím si, že viaceré ani nesnívali, že môžu postúpiť na Majstrovstvá Európy. On ich o tom presvedčil, pracoval s tímom odborníkov, dokonca s mentálnym trénerom Jaromíra Jágra. Hráčky spomínali jeho Večerníčky, to znamená motivačné videá. Zameral sa na detaily, ako napríklad z dresov zložené slovo VÍŤAZ pred zápasom a podobne. Ukázal na Slovensku často skostnatelému a roky nezmenenému systému, kadiaľ vedie cesta k úspechu.
V skupine boli Slovenky považované za tie slabšie, čo potvrdili aj prvé dva zápasy. V poslednom zápase však zdolali silné Srbsko. Očakávala si to?
Dušan Poloz mi na poslednej tlačovke pred odchodom povedal, že keby sa niekto v tejto chvíli spýtal zvyšných 15-tich trénerov, kto vypadne ako prvý, všetci by povedali Slovensko. Naša rola outsidera však mala aj výhody. Jednou z nich bolo, že nás súperky podcenia, to sa prejavilo práve v zápase so Srbkami, v ktorom nám navyše nevyšiel prvý polčas, a teda spokojné Srbky boli po úvodnej 30-minútovke presvedčené, že už majú postup vo vrecku.
V súboji so Srbskom však naše dievčatá popreli zákony slovenskej mentality. V neuveriteľnom druhom polčase neprestali napriek vysokému manku veriť a na Srbky to pôsobilo. Úplne sme ich zlomili. Očakávala som, že ich dáme. Videla som, že Srbky napriek kvalite kádra nepôsobili kompaktným dojmom, a vzhľadom na kvalitu nášho tímu, som vedela, že na ne máme. Aj keď čestne priznávam, že v prvom polčase som si poriadne zanadávala.
Pre naše hráčky sa šampionát skončil. Ako by si ho zhodnotila?
Šampionát mal vysokú úroveň, ukázal, že ženská hádzaná sa za posledné roky veľmi posunula. Dominujú atleticky výborne pripravené hráčky, teda úplne iné somatotypy ako keď som pred šestnástimi rokmi hrávala ja. Samozrejme, naďalej sú vo výhode vysoké hráčky, no robustnejšie a pomalšie majú problém. Ako príklad by som uviedla Švédky, Holanďanky, Dánky, Nórky, alebo Maďarky, ich hra sa výrazne priblížila mužskej.
Čo sa týka pôsobenia našich dievčat, prekonali všetky očakávania, dokázali poblázniť celé Slovensko, keď sa hádzaná opäť pozerala v krčmách a bola na chvíľu ústrednou témou bežných rozhovorov na ulici. Pre mňa osobne veľké zadosťučinenie, keďže sa snažím roky ukázať, aký je to nádherný šport.
Naše hráčky prekonali všetky očakávania
Myslíš si, že mohli dosiahnuť ešte viac?
Tým, že dievčatá postúpili zo skupiny, splnili svoj cieľ a napriek tomu, že ďalšie tri zápasy prehrali. Vôbec im to neubralo z kreditu. Myslím si, že tímy ako Holandsko a Švédsko pôjdu do hry o medaily. A som presvedčená, že baby to nezobrali štýlom - no, veď už sme tam, tak kašleme na to. Ony chceli dosiahnuť ešte viac. Napriek tomu, že som nedostala akreditáciu, som s nimi v kontakte, píšeme si a viem, že do zápasov dali úplne všetko. Žiaľ, skutočnosť nám nastavila zrkadlo, kde sa v súčasnosti nachádza slovenská ženská hádzaná, ale už len fakt, že sme sa dostali tak vysoko, je veľkou devízou do budúcnosti.
Slovensko hralo ako tím
V zápasoch bolo vidno, že je to skôr o kolektíve, ako o jednotlivcoch. Predsa len brankárka Gubiková vytiahla v ťažkých chvíľach úžasné zákroky. Ktorú z hráčok by si ty označila za najlepšiu?
Gubiková ťahala náš tím, no každá jedna, ktorá sa dostala na ihrisko, na ňom nechala všetko, a preto neoznačím žiadnu. Slovensko má oproti iným družstvám tú výhodu, že zahralo ako tím. Tento úspech by som pripísala aj Dáše Stuparičovej, Marianne Rebičovej, či Pati Wollingerovej, ktoré boli súčasťou tímu už v kvalifikácii a aj v príprave, ale z rôznych dôvodov na ME neštartovali. A tiež všetkým babám, ktoré dostali na šampionáte menej príležitostí, ale boli kolektívu nápomocné pri tréningoch, alebo vytváraní pozitívnej atmosféry.
Náš výber je zväčša tvorený z hráčok, ktoré hrajú našu ligu. Na druhej strane sa na vrcholných podujatiach vždy pohybuje množstvo skautov. Majú naše hráčky kvalitu hrať v dobrých zahraničných ligách?
Určite majú. Myslím si, že najmä Michalovce budú mať po šampionáte problém udržať si Lucku Gubikovú, jej famózny výkon sa už teraz isto neutají. Európsky šampionát, ktorý je v hádzanej vždy kvalitnejšie obsadený ako ten svetový, je skvelou príležitosťou ukázať sa a dostať šancu, aj preto je pre hráčky veľkou motiváciou. Pre Slovenky, z ktorých hráva Ligu Majstrov len Lydka Jakubisová, je to prakticky jediná príležitosť.
„Mám ťažké srdce na EHF"
Majstrovstvá Európy organizujú silné hádzanárske národy Maďarsko a Chorvátsko. Čomu pripisuješ nezáujem divákov o zápasy?
Nenazvala by som to nezáujem, len možno chybný výber konkrétnych miest. Videli sme to v Osijeku, kde v menšej hale prišiel možno rovnaký počet divákov, ale vyzeralo to lepšie. V obrovskej aréne v Záhrebe sa dvetisíc ľudí úplne stratí. Na druhej strane mám ťažké srdce na Európsku hádzanársku federáciu (EHF), ktorá umožnila majiteľom vysielacích práv rozhodovať, kto z novinárov dostane a kto nedostane akreditáciu. Majiteľ práv si navyše pýtal priveľkú sumu len za rozhovory v mix zóne. A tak som prišla ako novinárka, ktorá sa venuje hádzanej dennodenne, o možnosť zúčastniť sa na šampionáte a byť „pri tom", čo doteraz vnímam ako krivdu. Keď si spomeniem na odpoveď z EHF, že ma nemôžu akreditovať pre priveľký záujem, a potom vidím tie prázdne haly, je asi každému jasné, ako sa cítim. EHF ako organizácia, ktorá by mala mať eminentný záujem o propagáciu hádzanej, vlastne podkopáva nohy ľuďom, ktorí pre hádzanú robia aj nemožné. Nuž, žijeme v časoch, keď z vašich schopností každého zaujíma najmä vaša platobná schopnosť. Učím sa s tým žiť.
S týmto súvisí aj otázka infraštruktúry. Mohlo by Slovensko zorganizovať takéto podujatie?
Slovensko sa uchádzalo o organizáciu mužských MS 2019, spoločnou kandidatúrou s Maďarskom. Na stránke IHF mohli fanúšikovia hlasovať a naša kandidatúra dostala vyše 50 percent hlasov! Napriek tomu IHF dalo šampionát Nemecku a Dánsku, ktoré narýchlo nahlásili spoločnú kandidatúru. Opäť mám ťažké srdce na najvyšších v hádzanárskom svete, u ktorých nezavážili hlasy verejnosti, ani fakt, že Nemecko hostilo MS 2007 a Dánsko ME 2014.
Už len predstava, že hostíme MS, bola nesmierne vzrušujúca. Ležíme v srdci Európy, odvšadiaľ je k nám blízko, prinieslo by nám to financie do infraštruktúry i možnosť ako domácemu tímu štartovať na svetovom šampionáte. Nič sa nedá robiť, musíme skúšať ďalej.
Sama si hrávala hádzanú. Ako, z pohľadu hráčky, funguje hádzaná na Slovensku?
V časoch, keď som hrávala ja, boli len v Bratislave 4 ženské tímy. Hrávali sme na Pasienkoch (súčasná Hant aréna), v Dome športu a v hale na Jégeho, kde v súčasnosti stojí obytný dom. Už len fakt, že hlavné mesto má len dva ženské hádzanárske kluby (Inter a ŠKP), je prúser a hanba! Každý klub musel mať povinne aj mládež, čiže si sám aj vychovával hráčov a hráčky, fungovali mládežnícke základne v mestách, kde dnes už hádzaná takmer nie je, padli bašty ako Bardejov, Trnava, Trenčín, s problémami sa boria už roky Košice. Problémom sú samozrejme financie.
To, že hlavné mesto má len dva ženské hádzanárske kluby, je hanba!
Keď vznikala WHIL, tvorilo ju 6 slovenských a 6 českých tímov, v súčasnosti v nej pôsobí 8 českých tímov a len 4 slovenské. V Čechách navyše funguje verejnoprávna ČT4, ktorá pravidelne prináša prenosy z domácej súťaže, venuje sa hádzanej, na Slovensku po troch rokoch skončila STV3 a tento kanál chýba. Domáce súťaže z loptových hier sú celkovo v úzadí a preto logicky nie je ani mládež motivovaná venovať sa im.
Šport je v súčasnosti celkovo na okraji záujmu štátu, ktorého predstavitelia si asi myslia, že nových olympijských víťazov budeme na jeseň oberať zo stromov. Skrátka, som šťastná, že ako hráčka som zažila časy, keď som sa naozaj profesionálne mohla venovať príprave, fasovali sme výstroj, tenisky, aj stravu, bolo o nás postarané. Nie každá hráčka dnes má také šťastie.
Myslíš si, že by sa mohla situácia po šampionáte zmeniť?
Určite, minimálne v tom, že zásluhou dievčat sa teraz o hádzanej oveľa viac hovorí. Ľudia si uvedomili, že sú tu aj iné športy, ako futbal, hokej či tenis. Vidím šancu vo väčšom záujme médií, a tým pádom aj sponzorov, pretože to ide ruka v ruke. Vidím tiež šancu v motivácii mládeže, ktorá si všíma úspech veľmi citlivo a potrebuje vzory, s ktorými by sa stotožnila. Navyše hádzaná nie je náročná na vybavenie. Stačí telocvičňa, dve brány a chuť sa baviť. Je to šport, pri ktorom nemusíte mať konkrétne dispozície. Uplatní sa väčšina somatotypov či pováh a kolektív jednotlivca vychováva. Čiže ak nechce mať rodič zo svojho dieťaťa rozmaznaného jedinca, kolektívny šport je ideálny. Vytvára priateľstvá na celý život, vytvára pocit zodpovednosti voči ostatným a naučí človeka disciplíne. Toto možno vyznieva ako pozvánka pre rodičov, ktorí rozmýšľajú na aký šport dieťa dať, ale nakoniec, prečo nie?
Kto je Petra Ázacis?
Petra Ázacis vyštudovala odbor Liečebná pedagogika na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1992 začala pracovať ako externá športová redaktorka v denníku Nový Slovák. V rokoch 1992 až 1998 sa vrhla na športovú kariéru. Obliekala dresy hádzanárskych klubov Štart Bratislava či Topoľníkov. Ako reprezentantka SR skončila s naším výberom na 4. mieste na akademických majstrovstvách sveta 1996 v Bulharsku. Od roku 1998 až dodnes pracuje ako športová redaktorka, moderátorka a komentátorka, kde sa prioritne venuje hádzanej.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
Sledujte kanál spravodajstva Markízy
