Prvú sezónu po návrate do Fortuna ligy patrí k najväčším oporám nováčika z Banskej Bystrice. Michal Faško strelil v tomto ročníku sedem gólov, ten posledný v uplynulom kole proti Podbrezovej. Skúsený záložník však preň musel cediť krv. A to doslova.
Banská Bystrica prežíva nováčikovskú sezónu ako z ríše snov. Tradičná bašta slovenského futbalu sa vrátila medzi tunajšiu elitu po siedmich rokoch.
Tím trénera Michala Ščasného prekvapil aj najväčších pesimistov a nečakane sa prebojoval do nadstavbovej skupiny o titul.
Leví podiel má na tom Michal Faško. Dvadsaťdeväťročný záložník je so siedmimi gólmi druhým najlepším strelcom tímu.
Sedmička je šťastné číslo, v jeho prípade však táto fráza platila dvojnásobne. Rodák z Čierneho Balogu totiž trefu s týmto poradovým číslom dosiahol na pozadí neuveriteľných momentov.
Bolo to proti Podbrezovej, večnému rivalovi, kde pôsobí jeho 16-ročný brat Šimon. Bolo to prvého apríla, teda na deň bláznov.
Niektorí si určite aj o ňom museli pomyslieť, že nie je celkom pri zmysloch, keď sa dozvedeli, že proti „železiarom“ nastúpi, a dokonca od začiatku.
Michal totiž nútene pauzoval 50 dní. Naposledy hral ešte desiateho februára doma proti Trenčínu (3:0), kde si tesne pred koncom prvého polčasu v nevinne vyzerajúcom súboji s Dominikom Hollým nešťastne poranil obličku.
Jeho skorý návrat preto mnohým doslova vyrazil dych.
„Vnímal som pohľady usporiadateľov, fanúšikov, hráčov. Cítil som ich radosť, keď ma videli v drese a potešili sa, že som zdravý. Rovnako tak som mal pozitívne reakcie aj od ľudí z Podbrezovej,“ rozhovoril sa pre TVNOVINY.sk Faško.
On sám bol z priebehu sobotňajšieho stretnutia milo prekvapený.
„Nečakal som, že vydržím celý zápas, ale cítil som sa naozaj dobre.“
Prvé nadšenie však prišlo ešte pred samotným zápasom.
„Tréner mi v kabíne oznámil, že chalani sa rozhodli udeliť mi kapitánsku pásku. Taktiež určite zostali zaskočení súper a moja rodina, že som vôbec nastúpil v základnej zostave,“ dodáva jedna z najväčších opôr tímu, ktorá nenechala nič dlžné svojej skvelej forme.
Faško totiž v 34. minúte otváral skóre parádnou ranou spred pokutového územia, po ktorej bolo vidno, ako si od dojatia pretiera oči.
„Najskôr som sa aj radoval, chalani ma na zemi doslova zasypali. Potom ma však prevalcovala zmes rôznych emócií. Jednak to bol gól v derby, tiež fakt, že po takomto zranení. Všetko sa mi bleskovo premietalo hlavou,“ hovorí chvejúcim sa hlasom.
Ako priznal, tento kľúčový zápas mal v hlave už dlhšie obdobie.
„Pred asi troma týždňami som si do denníka poznačil, že chcem tento zápas stihnúť. Na nič iné som nemyslel.“
Predtým ho však čakala veľmi dlhá cesta. Pri debate na nešťastný desiaty február, v ktorom bojoval o holý život, si toho pamätá pomerne dosť, no nie úplne všetko.
„Cítil som, že som dostal úder lakťom. Bola celkom zima. Ležal som na zemi a nevedel som vystrieť nohu. Mal som extrémne bolesti,“ loví v pamäti.
Po tom, ako ho na nosidlách odniesli do šatne, má menšie výpadky.
„Ťažšie sa mi dýchalo a spomínam si, že stále som nemohol vystrieť nohu. Medzitým vošli cez polčas do kabíny chalani s trénerom. Matne som zachytil, ako im dáva pokyny. Poriadne som však začal vnímať až v sanitke, keď ma viezli do nemocnice,“ dopĺňa čriepky spomienok na osudný večer.
Aj napriek hektickým chvíľam mu v hlave skrsla jediná prosba.
„Počas prevozu mi napadlo, aby mi chalani nezabudli zobrať zo šatne obrúčku. Aj tak ju zabudli, takže mi ju museli priniesť dodatočne,“ hovorí s úsmevom.
Po tom, ako ho priviezli do nemocnice, absolvoval röntgen rebier. Negatívny.
„Nádejal som, že sa mi nič vážne nestalo, dokonca medzitým aj noha povolila. Veril som preto, že budem môcť ísť domov. Zbytočne,“ doplnil.
Vyšetrenia moču zahatali jeho nádeje.
„Skoro som obledol, keď sa zistilo, že mám v moči krv. Doktori ihneď vedeli, že je niečo s obličkou, a tak ma poslali na CT vyšetrenie.“
Po ňom sa rozhodovali, ako ďalej.
„Chceli mi embolizovať, teda uzavrieť cievu, potom však usúdili, že počkajú do rána s tým, že mi každé tri hodiny budú brať krv a merať tlak,“ hovorí Faško.
Na svoju prvú noc v nemocnici si spomína veľmi živo.
„Pociťoval som extrémne bolesti. Musel som ležať len na chrbte, a tak sa mi ani poriadne nedalo spať. Hlavou mi kolovali všelijaké myšlienky, ten zápas, celá kariéra, strach o budúcnosť,“ hovorí otvorene.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Chmáram však bol zakrátko koniec.
„Keď som však videl, ako rýchlo mi začali chodiť povzbudzujúce správy od spoluhráčov, známych a fanúšikov, povedal som si, že toto určite nebude konečná!“
Na druhý deň ráno mu po kontrolnom „cétečku“ doktor oznámil, že nemajú veľmi čo s tou obličkou robiť.
„Buď že sa vyberie, alebo sa prelieči sama. O pár dní som podstúpil ďalšie CT, ktoré ukázalo, že oblička nie je na tom najlepšie, ale zase nie až tak zle, aby sa musela vyberať,“ vydýchol si.
Vzhľadom na svoj stav prvých šesť dní vôbec nechodil. Až potom mu dovolili kráčať na desať-pätnásť metrov, ale väčšinu času musel zápasiť so samotou a „čumením“ do prázdna. A prijímať jednu zlú správu za druhou.
„Za ten čas sa pri mne striedali lekári aj sestričky. Neraz som od nich počúval, že na futbal už môžem pravdepodobne zabudnúť. Iní tvrdili, že ma čaká minimálne polročná pauza a že návrat bude veľmi zložitý,“ vysvetľuje.
Michal však ukázal, že je bojovník a odmietal sa poddať osudu. A tak mu šiel naproti.
„Od Pavla Farkaša, ktorý teraz robí tlmočníka trénerovi národného tímu Francescovi Calzonovi, som sa dozvedel, že niečím podobným si prešiel aj Martin Valjent,“ vyťahuje do popredia story slovenského reprezentanta.
„Písali sme si, že aké mal bolesti, čo si dával na inkriminované miesto. Po konverzácii s ním a tiež po sondovaní na internete som nadobudol veľkú sebadôveru a istotu, keďže Martin sa vrátil na trávnik po asi mesiaci a pol,“ hovorí s nadšením.
Niežeby nedôveroval odborníkom alebo dehonestoval ich prácu, ale šípil, že v skorý návrat sa dočká, len ak bude veriť sám sebe.
„Možno to vyznie arogantne a hlúpo, ale keby som počúval doktorov, tak by som možno ešte doteraz ležal na byte. Chápem ich, ale tým, že mám trénované telo a som ešte relatívne mladý, tak verím, že dokážem aj rýchlejšie zregenerovať,“ ozrejmil.
Možno na tom niečo bude pravdy, veď už na devätnásty od zranenia začal zľahka trénovať.
„Pravidelne som si kontroloval moč, sledoval, či nemám vnútorné krvácanie. Postupne ako som zvyšoval záťaž a začal behávať, som pociťoval jemné bolesti, ale nič mimoriadne. Myslím, že ak by telo nebolo ešte stopercentne pripravené, dalo by mi nejaké znamenie,“ uisťuje sa.
Michal priznal, že sprvoti si nechcel pozrieť nešťastný moment. Odhodlal sa k tomu až po návrate z nemocnice.
„Dominikovi ani nemám čo vytknúť. Šlo o bežný súboj, akých sa v každom zápase stávajú desiatky. Ešte v ten večer sa mi ozval a ospravedlňoval sa, ale ubezpečil som ho, že naozaj nemá prečo,“ uviedol skúsený stredopoliar.
Pri spätnom obzretí sa za uplynulou časťou sezóny sa vyjadruje kladne.
„Po prvých kolách sme boli adept na vypadnutie, ale potom sme začali zbierať body a začalo sa nám dariť. Dlhodobá tabuľka vás neoklame,“ hovorí niekdajší hráč Liberca či švajčiarskeho Grasshoppersu.
Duklu ešte čaká sedem duelov, vrátane ďalšieho zápasu s Podbrezovou. Bratský súboj s o dvanásť rokov mladším Šimonom je tak na spadnutie.
„Nesmierne ma teší, že ide v mojich šľapajach. Vždy som to tvrdil a bude si za tým stáť, že raz bude lepší ako ja. Musí byť trpezlivý, ale všetko má pred sebou,“ hovorí starší Faško.
Vysvetľuje, že na rozdiel od neho má Šimon správne nastavenú hlavu.
„Už vo veľmi skorom veku pochopil, že treba dať futbalu omnoho viac a nielen si odtrénovať povinné jazdy. Preto som presvedčený, že sa mu to raz v dobrom vráti. Snažím sa mu aj ja dávať rady, aby sa vyvaroval zlých rozhodnutí.“
On sám však rozhodne spravil dobre, že sa v lete vrátil do Fortuna ligy. Sezóna 2022/2023 sa pomaly chýli ku koncu, ale pre tím zo stredného Slovenska môže ísť o sci-fi, ktoré sa premenilo v nádhernú realitu. V hre je totiž ešte baráž o pohárovú Európu.
„Bolo by to krásne zavŕšenie. Najviac zo všetkého si však želám, aby som zostal zdravý a dával si na seba pozor,“ uzavrel Faško.
Sledujte všetky zápasy Niké ligy na Voyo
