Nestáva sa často, aby vo výlučnom mužskom kolektíve pracovala žena. Ešte zriedkavejšie sa to deje na úrovni profesionálneho športu. Trnavský Spartak a Lenka Jurišičová však sú výnimkami.
Mladá fyzioterapeutka je dnes už neoddeliteľnou súčasťou šatne „bílych andelov“. S mužstvom je v osobnom kontakte prakticky na dennej báze. Nejde však len o zrazy, zápasy či tréningy na štadióne, ale aj o prípravu pred súťažnými zápasmi.
Ste jedinou ženou v realizačnom tíme trnavského Spartaka. Čo je náplňou vašej práce?
Nakoľko som fyzioterapeutka, mám na starosti zdravotný stav hráčov, ale aj ich pitný režim a vitamínové doplnky. Taktiež sa im venujem počas zranení a rekonvalescencie.
Vyžaduje si vaša práca počas náročnejších chvíľ, ako sú napríklad zranenia, aj rolu psychológa?
Snažím sa byť kamarátkou, keď vidím, že problém je už trochu hlbší. Keď hráčovi oznámime, že nebude hrať niekoľko týždňov či mesiacov, automaticky to je na jeho psychiku veľký nápor. Podvedome sa vynárajú otázniky o tom, ako uživiť rodinu, ale aj o ďalšom pokračovaní v kariére, nakoľko často ide o vážne zranenia svalov, väzov, kĺbov či kostí. Obyčajný človek si vie len ťažko predstaviť starosti profesionálneho športovca.
Do akej miery sa vám hráči zdôverujú so svojimi problémami?
Ako kedy. Nie je to štýlom, že si s hráčom sadneme a vyžadujem, aby sa mi zdôveril. Je to na nich, čo chcú, to mi povedia aj sami. Ak sa rozhodnú vyrozprávať sa mi, zostane to len medzi nami. Tak by to medzi profesionálmi malo byť.
Ak sa hráči predsa len chcú s vami bližšie porozprávať, čo ich trápi najviac?
Najčastejšie debatujeme o danom zranení, o tom, ako to môže ovplyvniť jeho súkromný život. Neraz sa totiž stalo, že šlo o zranenie, ktoré daného hráča nelimitovalo iba na ihrisku, napríklad problémy s chrbticou.
Stalo sa niekedy, že ste na pomoc boli prikrátka?
Áno, najmä preto, že som do klubu prišla priamo zo školy. Mám však viacerých dobrých priateľov a kolegov, na ktorých sa v prípade potreby viem obrátiť a mám istotu, že mi poradia a pomôžu.
Hoci pomoc ponúkate, aj vy ste ju raz potrebovali. Počas jednej z procedúr ste údajne utrpeli aj nepríjemné zranenie. O čo šlo?
Pracovala som s nohou Jána Vlaska, ktorý aktuálne v klube nepôsobí. Skrčená som stála za ním, keď v tej chvíli za ním prišiel kapitán tímu a Jana pošteklil na nohe. Ten sa tak zľakol, že mi pätou buchol do noha, čím mi ho zlomil na troch častiach.
Ako ste zareagovali vy a vinník?
Ihneď sa mi viackrát ospravedlňoval, ale ja som z toho nerobila vedu. Po čase sme už na to spomínali so smiechom, takže všetko bolo v poriadku.
Uviedli, že do Spartaka ste zamierili bezprostredne po skončení školy. Ako došlo k tomuto spojeniu?
Ešte počas vysokoškolského štúdia som začala spolupracovať s mládežou Spartaka. Dostala som vtedy ponuku vycestovať s A-tímom do zahraničia, nakoľko ich fyzioterapeut ochorel. Zrejme sa im moja práca pozdávala, a tak ma oslovili s možnosťou zostať pri tomto tíme natrvalo.
Nebáli ste sa pracovať vo výlučne mužskom kolektíve?
Som hanblivá, takže to bola veľká výzva. Chalani občas majú narážky alebo otázky, na ktoré neviem odpovedať, čo ma, priznám sa, dostáva do rozpakov.
Neobťažujú vás narážky?
Beriem to skôr ako posúvanie osobných hraníc, ako príležitosť lepšie sa obrniť voči niektorým veciam a lepšie reagovať na situácie. Takže aj ja sa v tomto rozvíjam.
Čo ste sa vďaka tomuto klubu naučili?
Chodiť načas (smiech). Máme zavedený „pokutovník“, do ktorého sa platia pokuty, ak niekto mešká. Obzvlášť, keď nás čaká extrémne dôležitý zápas, je dochvíľnosť nesmierne dôležitá. Platí to ako v prípade hráčov, tak aj realizačného tímu. Sme profesionáli, ktorí majú nastavené pravidlá a tie aj musia dodržiavať.
Spartak Trnava je priam historická značka, čo znamená pre vás?
Možno to vyznie ako klišé, ale v tomto prípade to tak skutočne je. Spartak je pre mňa ako druhá rodina, keďže neraz tu trávime viac času ako doma a hovoríme aj o osobných veciach. Či už hráči, tréneri alebo ostatní ľudia sú pre mňa ako príbuzní, viem, že sa na nich môžem kedykoľvek obrátiť.
Rodinu dokážu sceliť ťažké situácie. Jedna taká nastala rok dozadu, keď po výtržnostiach sa derby so Slovanom skončilo už v 15. minúte. Ako si spomínate na tento duel?
Vtedy mi to bolo nesmierne ľúto. Bol to jeden z najdôležitejších zápasov, na ktorý sme sa dlho a tvrdo pripravovali my, hráči a aj tréneri. Je to čudný pocit, keď spravíte pre úspech všetko, ale prídu fanúšikovia, pre ktorých sa to všetko robí, a zničia vám to.
Báli ste sa o život počas toho, ako priaznivci vnikli na trávnik?
Nevnímala som, že sa tam niečo deje. My sme šli na ihrisko a ošetrovali sme jedného z našich hráčov. Tam sa vždy spoľahnete, že keď ste pri hráčovi, na trávniku sa nemôže nič stať. Posledné, čo by človeku napadlo je, že fanúšikovia vybehnú z tribún. Dovtedy som s ničím takýmto nemala osobnú skúsenosť. Vážnosť situácie som si uvedomila vo chvíli, keď mi kolega kričal, aby som bežala preč, pretože za mnou utekajú fanúšikovia. Keď som sa dostala do mixzóny a videla, čo sa deje pred mojimi očami, nemohla som tomu uveriť. Bolo to strašné a dúfam, že sa už nikdy nič podobné nezopakuje.
Skúste ešte zaloviť v pamäti, čo vám v tej chvíli bežalo hlavou.
Asi trpkosť z toho, že sme prišli o šancu zvíťaziť, čo si myslím, že by sa nám vtedy bolo podarilo. Taktiež aj smútok z neuveriteľnej agresivity, ktorá by sa nemala stávať nielen pri športe, ale pri ničom. Boli tam naše rodiny, deti. Ako ich máme motivovať k športu, keď vidia, že sa tam môže stať niečo takéto?
Ako to znášali hráči?
Tým, že šlo o jeden z najdôležitejších zápasov sezóny proti odvekému rivalovi, nechýbalo veľa adrenalínu, ktorý nejako potrebujete zo seba dostať von. Pamätám si, že v ten týždeň po tomto incidente sme mali najviac zranených a tiež aj vážne zranenia. Zrejme šlo o nejaký psychický podnet, ktorý mohol súvisieť práve so spomenutým duelom. Postupne sa však všetky problémy vyriešili.
Prvý čisto slovenský Voyo Originál Do neba a do pekla: Spartak Trnava. Premiéra prvej epizódy na Voyo je naplánovaná na piatok 13. januára.
Sledujte všetky zápasy Niké ligy na Voyo
