Matúš sa narodil do rodiny alkoholikov. Ako dieťa chodil s bratmi žobrať po susedoch jedlo, pretože jeho mama s otcom všetky peniaze prepili v krčme. Keď mal 27 rokov, dostal mŕtvicu a zistili mu aj chronické zápalové ochorenie čreva. Mama mu nepomáhala, ani keď bol pripútaný na lôžko.
Naučil sa žiť len z dávky v hmotnej núdzi, príspevku na stravu a peňazí, čo mu posielajú kamaráti. Aj jeho zasiahlo rekordné zdražovanie. „Každý mesiac si kupujem to isté. Teraz je to o desať eur drahšie,“ hovorí Matúš.
Keď dostal od štátu jednorazový stoeurový príspevok, najprv ani nevedel, na čo ich má minúť. Pridáva sa však k názoru, že pri súčasnom tempe zdražovania jednorazový príspevok nestačí. Ľuďom v podobnej situácii ako je on by podľa neho pomohlo zvýšenie pravidelnej dávky. Bez pomoci druhých by zrejme neprežil.
Rozprávali sme sa s 31-ročným Matúšom a aj s ľuďmi, ktorí pomáhajú druhým v núdzi, ako by mal štát v súčasnej situácii reagovať a či smerujeme k hlbokej sociálnej kríze.
S Matúšom sa začneme rozprávať o jeho detstve. Spomína, že vždy bol samotár. Kamarátov nemal, a preto nerád chodil do školy. Napriek tomu bol spomedzi troch bratov ten najšikovnejší. Mal aj sestru. Zomrela krátko po narodení. Vtedy podľa Matúša začali v rodine problémy. Rodičia prepadli alkoholu a mama si našla priateľa, s ktorým ostala aj po rozvode. Dodnes pracuje v krčme a podľa Matúša tam nechávajú všetky peniaze.
„Každú chvíľu sme sa sťahovali. Stále sme boli hladní, mama všetko prepila v krčme, aj peniaze za štvorizbový byt. Dvakrát do roka sme sa sťahovali,“ rozpráva Matúš.
Jediný spôsob prežitia pre malých chlapcov bolo žobranie jedla od susedov. Pýtali si vajíčka a cestoviny, pretože to jediné si dokázali aj sami navariť. „Susedia nám jedlo vždy dali a rýchlo zavreli dvere. Nechceli mať s nami nič spoločné,“ spomína.
Počas dospievania sa ešte viac uzavrel do seba. Dvanásť rokov strávil za počítačom. Postupne dostal strach z ľudí a úplne sa im vyhýbal. Mával veľké bolesti brucha, no neprikladal im dôležitosť. Skončilo sa to mŕtvicou a infarktom pečene a sleziny a do toho dostal aj embóliu a trombofíliu. Bolesti brucha spôsobovala ulcerózna kolitída. Je to chronické zápalové ochorenie čreva, ktoré ho trápi dodnes, ale má ho už pod kontrolou. Potrebuje však na to špeciálnu diétu, na ktorú mu štát prispieva 40 eur mesačne.
Napriek tomu, do akej rodiny sa Matúš narodil a aké zdravotné problémy ho v mladom veku postihli, sa nemieni vzdať. Vyhľadal pomoc v Slovenskom červenom kríži, kde mu umožnili urobiť si opatrovateľský kurz. Vďaka nemu nastupuje do nemocnice ako ošetrovateľ. Jeho motiváciou je odsťahovať sa od mamy. Podobne ako jeho bratia, ani on nemá záujem jej pomáhať.
Matúš mal veľké šťastie, že natrafil na riaditeľku Slovenského červeného kríža v Dolnom Kubíne Zuzanu Krškovú. Tá nám ukazuje sklad, kam im ľudia nosia veci do rôznych zbierok. Nájdeme tam škatule s trvanlivými potravinami, deky, rúška, hygienické potreby, zošity pre školákov. Vyhlasujú zbierky podľa toho, čo práve ľudia potrebujú.
Ako sme spomínali, Matúš prišiel do Slovenského červeného kríža hľadať pomoc so zamestnaním. Mal blízko k zdravotníckym povolaniam, tak mu navrhli urobiť si u nich opatrovateľský kurz. Umožnili mu aj to, aby im 150-eurový poplatok zaplatil na tri splátky. Keď ho bližšie spoznali, začali mu pomáhať aj materiálne. Vybavili mu napríklad vlastnú chladničku, pretože mu mama s priateľom jedli všetko jedlo, čo si sám nakúpil.
Teraz mu pomohli aj s prácou. Absolvoval niekoľko pohovorov, no takmer vždy sa to skončilo tým, že sa mu už neozvali, aj keď to sľúbili. „Má to sťažené tým, že má zdravotné problémy, ale jeho chuť pracovať v tejto oblasti je niečo úžasné. Celkovo je obdivuhodná jeho snaha dostať sa von z kruhu, v ktorom je od narodenia,“ hovorí Kršková.
Vo svojej práci sa stretáva s mnohými ľuďmi, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých. „Podľa toho, čo aj Matúš hovoril, nám tu chýba sieť. Ľudia v takejto situácii hľadajú pomoc vo svojom okolí. Keď to tam nenájdu, utiahnu sa do seba. Organizácie, ktoré pomáhajú, sú väčšinou neziskového charakteru, alebo tam pracujú dobrovoľníci. Stálo by za to vytvoriť systém pomoci. Som presvedčená, že každý má vnútornú snahu dostať sa z tej situácie. Keby mali pomocnú ruku, tak to dokážu,“ myslí si Kršková.
Súhlasí aj riaditeľka územného spolku Slovenského Červeného kríža Rimavská Sobota Danka Hladovcová. Vznikajú tu diery, ktoré podľa nej môžu viesť aj k celospoločenským nepokojom.
Vo svojom okolí vníma zdražovanie. Veľa ľudí sa podľa nej snaží čo najviac nakupovať v akciách. Podobne rozmýšľa aj Matúš. Kamaráti sa mu vyzbierali na 60 kilogramov ryže a tú si šetrí. V akcii sa snaží nakúpiť vajíčka. Zvykne si kupovať aj potraviny pred dátumom spotreby, pretože sú v zľave. Stoeurový jednorazový príspevok, ktorý dostal spolu s ďalšími ľuďmi v hmotnej núdzi, minul na nákup nového oblečenia, ktoré si dlho nemohol dovoliť.
„Potreboval som nové boxerky a ponožky. Všetko som mal deravé. Sto eur, keby som mohol dostať pravidelne, veľa urobí. O toľko by mohli zvýšiť hmotnú núdzu,“ myslí si Matúš. Dávka v hmotnej núdzi je dnes po zvýšení 74 eur pre jednotlivca bez detí. Zvýšila sa o vyše päť eur, no Matúš má už teraz o minimálne desať eur mesačne vyššie výdavky ako vlani.
Hladovcová žije v regióne, kde je vysoká nezamestnanosť. Hovorí, že ak budú ceny naďalej takto prudko rásť, stále viac a viac ľudí bude odkázaných na pomoc druhých. „Ešte sa to len rozbieha a občania už teraz hľadajú spôsoby a možnosti ako utekať z biedy,“ hovorí Hladovcová.
V Červenom kríži robia zbierky šatstva, potravín, drogérie a v spolupráci s mestom to rozvážajú ľuďom v núdzi. „Máme podozrenie, že šatstvo, ktoré si u nás vezmú, po dedinách ďalej predávajú. Majú z toho zárobkovú činnosť. Ale i toto vnímame ako pomoc a šikovnosť zabezpečiť si obživu. Nič zlé v tom nevidím,“ konštatuje.
Najčastejšie pomáhajú ľuďom bez domova, osamelým seniorom, domácnostiam len s jedným rodičom či mnohopočetným rodinám. Práve rodiny s viac deťmi sú podľa štatistík najviac ohrozené chudobou. V roku 2021 žilo na Slovensku 660-tisíc pod hranicou chudoby. Je to vyše 12 percent z celkovej populácie Slovenska.
Prvýkrát sa toto číslo medziročne zvýšilo v každom kraji. Najviac ohrozené sú viacdetné domácnosti a neúplné domácnosti, teda také, kde je len jeden dospelý a potom nasledujú nezamestnaní. Veľmi hrozivo vyzerá prognóza osamelých seniorov. Kým v roku 2016 bolo z dôchodcov pod hranicou chudoby deväť percent, v roku 2021 to už bolo 28,5 percenta.
Zuzana Kršková navyše pozoruje znepokojujúci trend. Čoraz častejšie si pomoc pýtajú rodiny, v ktorých otec pracuje a matka je doma s viacerými deťmi odkázaná na dávky od štátu. Už dávno nie sú v núdzi len nepracujúci ľudia na okraji spoločnosti. A predpokladá, že situácia sa bude len zhoršovať.
Ako a komu pomôcť ľuďom v časoch veľkej inflácie je otázka, nad ktorou si lámu hlavy všetci lídri a experti. Dôchodcovia žiadajú štrnásty dôchodok a valorizáciu dôchodkov o infláciu, zamestnanci v štátnej správe chcú vyššie mzdy a odborári z Konfederácie odborových zväzov zasa navrhujú, aby sa znížila DPH na potraviny či energie.
Podľa Hladovcovej by pomoc nemala vyzerať len v podobe navyšovania dávok. „Človeku treba pomáhať k svojpomoci, teda naučiť ho chytať ryby a nie mu ryby servírovať. Je fajn, ak sa štát snaží, no myslím si, že nie dosť systémovo. Vidím to z dlhodobého hľadiska ako nie veľmi rozumné, lebo dávať iba peniaze ľuďom, ktorí sú bez zamestnania, nie je šťastné riešenie. Vhodnejšie by bolo vytvárať pracovné príležitosti a prácu adekvátne ohodnotiť a nie väčšine dávať iba minimálnu mzdu. Jednorazová dávka síce pomôže, ale ako má v názve - iba raz. Ani príspevok v núdzi nie je riešenie. Je to iba zaliepanie oči núdznym ľuďom, ktorí budú naďalej len živoriť,“ hovorí Hladovcová.
Dôkazom toho je aj Matúš. Nechce nečinne sedieť doma a každý mesiac čakať na dávky. Dúfa, že v práci si ho ako ošetrovateľa nechajú a predĺžia mu zmluvu na dobu neurčitú. Potom bude môcť požiadať mesto o nájomný byt a odísť od mamy.
Nad budúcnosťou veľmi nepremýšľa. „Chcem ostať v Dolnom Kubíne. Poznám to tu poslepiačky naspamäť. Keď som bol nezamestnaný a nudil som sa, tak som nachodil 11-tisíc kilometrov,“ hovorí Matúš. Hoci má v sebe veľkú chuť postaviť sa na nohy a vyhrabať sa z kruhu chudoby, v ktorom vyrastal, bez pomoci druhých by to zrejme nedokázal.
„Ďakujem pani Krškovej. Bez nej by som trčal doma a zhoršoval by sa mi zdravotný stav,“ hovorí. So smiechom dodáva, že po nájdení práce a bytu by mu k šťastiu chýbala už len priateľka.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
