Zbalili si iba základné veci a mnohí ani nevedeli, kam idú. Keď ľudia z Ukrajiny utekali pred vojnou, nečakali, že v cudzej krajine ostanú žiť dlhšie ako pár týždňov. Slovensko sa ale pre nich stalo novým domovom.
Tisícky ľudí utekajúcich pred vojnou a obrovský nápor na hraničné priechody. Matky s deťmi, aj starí ľudia. Niektorí si život zbalili len do jedného ruksaku, nečakali, že vojna bude trvať rok.
Slovensko sa stalo dočasným domovom pre tisícky odídencov z Ukrajiny. Oleksandra s 5-ročným synom už rok žije na internáte v Bratislave. Zatiaľ čo jej muž pracuje a pomáha vojakom v Kyjeve.
„Postupne sme si museli zvyknúť na život oddelene. Keď sme dostali toto bývanie, boli sme veľmi šťastní. Boli sme radi, že sme tu v pokoji, že nám nič nevybuchuje nad hlavami a že sme v bezpečí,“ povedala.
Prácu si našla v záhradníckom centre a syn chodí do škôlky. Hovorí, že žijú dvojitý život. „Malý má ísť tento rok do školy. Tak manžel hľadá školu na Ukrajine a ja tu. Ale dúfame, že sa to čo najskôr skončí. Denne na Ukrajine umierajú nevinní ľudia,“ dodala.
Anna je onkologická pacientka, o to ťažšie sa jej z rodnej krajiny odchádzalo. „Mysleli sme si, že to bude trvať niekoľko týždňov, no je to už rok a koniec je v nedohľadne. Snažili sme sa prispôsobiť životu na Slovensku a sme vďační za všetku pomoc.“
Jej rodičia prišli v Mariupole o dom, dlho s nimi nemala žiadny kontakt. „Veľmi sa bojím, lebo je to tam veľmi nebezpečné. Každý deň sa modlíme, aby sme vojnu vyhrali a aby sme to zlo vyhnali z našej krajiny,“ povedala.
Hneď po vypuknutí vojny sa na Slovensku zdvihla vlna solidarity a ľudia pomáhali ako mohli. Čo ale Ukrajinci najviac potrebujú teraz s odstupom času priblížila dobrovoľníčka Jana Žilecká.
„Snažiť sa integrovať alebo sa s nimi rozprávať. Aby sa rýchlejšie zdokonalili v slovenčine, aby sa cítili viac sebaistí a nie menej schopní. Netreba im nič špecifické, stačí svoj voľný čas,“ uzavrela.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo