V dlhodobejšom horizonte by sa rada vrátila späť na Slovensko.
Mala to byť len trojmesačná cesta do Nórska. Na poslednú chvíľu sa to zmenilo a skončila v Brazílii. Teraz sú to už dva roky, čo je na cestách. Nikdy nemala žiaden plán, ani si neškrtala krajiny, ktoré navštívila. Skôr si každú destináciu chcela užiť a nadýchnuť sa tunajšej atmosféry.
Daniela zo Slovenska sa momentálne nachádza v Malajzii, kde sa zapojila do dobrovoľníckeho projektu na opustenom ostrove v oblasti Kedah. V dlhodobejšom horizonte by sa rada vrátila späť na Slovensko.
Čo ste robili pred touto cestou?
Po skončení univerzity som si našla klasickú prácu v medzinárodnej firme, kde som mala skvelé podmienky a vynikajúci kolektív, ale v určitom momente mi tie „istoty" a dospelácky život nestačili a chcela som znova vidieť svet. Cestovanie je totiž prudko návykové - niekto potrebuje ochutnávať exotické jedlá, iného zaujímajú vzdialené miesta, ja milujem sedieť v autobusoch, kde ľudia okolo mňa rozprávajú jazykom, ktorému nerozumiem.
Prečo ste sa rozhodli vydať na takú dlhú cestu?
V prvom rade som sa nerozhodla, tá cesta sa jednoducho stala. S priateľom sme plánovali cestovať tri mesiace v Nórsku. Prestopovať krajinu z Osla až do mestečka Kirkenes, ďaleko za polárnym kruhom. Tesne pred odchodom mu však v práci ponúkli projekt v Brazílii a keďže moja výpoveď už bola podpísaná, byt prenajatý, odišla som do Brazílie s ním. A v lietadle niekde nad Atlantickým oceánom našiel v časopise aerolínii mapku so zaznačenými leteckými trasami. Jedna spájala Santiago de Chile s Aucklandom na Novom Zélande. Zobudil ma, ukázal mi mapku a povedal, že to je presne to, čo spravíme, obletíme svet.
Mali ste na začiatku presný plán, ktorú krajinu kedy navštívite?
Napriek neustálym otázkam mojich rodičov, plán nikdy neexistoval, skôr sa vytváral každý deň na ten nasledujúci. Takže žiadna mapka s bodkami a časovým harmonogramom, dopredu rezervované hostely, zistené trasy a pod. Dnes by som tú cestu mohla rozdeliť na tri časti: Južná Amerika, kde som žila a cestovala spolu 9 mesiacov. Potom Nový Zéland, ktorý som vďaka ťažko získaným working holiday vízam mohla spoznávať 15 mesiacov a odkiaľ som si odskočila na Tongu. A nakoniec cesta domov, ktorá sa deje práve teraz v krajinách Juhovýchodnej Ázie, kde by som chcela zotrvať do konca septembra.
Koľko času trávite na jednom mieste?
Dĺžka pobytu bola rôzna, od jedného dňa v Madride, až po viac ako rok na Novom Zélande. Nie som ten typ cestovateľa, ktorý by sa snažil za každú cenu vyškrtnúť si zo zoznamu čo najviac krajín (v štýle 13 krajín Južnej Ameriky za dva týždne, lebo aj také sme počuli). Chcela som skôr v rôznych krajinách žiť, všímať si každodennú rutinu obyvateľov, na spoznávanie ktorej by som ako turista nemala čas.
Popri cestovaní si aj nejako privyrábate?
Úprimne obdivujem všetkých digitálnych nomádov, ktorí dokážu cestovať a pracovať, byť neustále pripojení na internete, upravovať fotky, odpovedať na komentáre. V tomto smere som veľmi nedisciplinovaná a neposedná, radšej sa idem stratiť do ulíc, ako sa na ne pozerať spoza počítača. Ešte v Brazílii som však sama veľa písala, v Buenos Aires som vypomáhala v jednom kultúrnom centre, ale celkovo bola Južná Amerika pokrytá z úspor, teda peňazí odložených prioritne na cestovanie. Na Novom Zélande som v rámci working holiday vystriedala viacero robôt (zber kivi či mandarínok, viazanie kvetov, práca v psom útulku, vinárstve, čokoládovni aj izraelskom bistre, a i.) a splnila si niekoľko snov z neexistujúceho bucket listu.
Trasa cesty: Španielsko, Brazília, Uruguaj, Argentína, Paraguaj, Bolívia, Peru, Chile, Nový Zéland, Tonga, Austrália, Malajzia
Cestujete sama alebo s priateľmi?
Vo všeobecnosti nevyhľadávam cestovanie vo veľkých skupinách. Posledných pár rokov cestujem s priateľom, ktorý sa osvedčil ako ten najlepší spoločník. Dlhodobé cestovanie býva pre vzťah náročnou skúškou. Je ťažké byť neustále spolu a neprepadnúť ponorke, no naša dvojčlenná komunita zatiaľ obstála na výbornú. Kvôli brazílskej vízovej politike som si však vyskúšala aj sólo cestu, cez sever Argentíny na dvojmesačné potulky Buenos Aires až do Chile, odkiaľ som chytila ten spomínaný let na Nový Zéland.
Aký spôsob cestovania preferujete?
Práve čítam knihu o ženách-cestovateľkách, medzi ktorými napr. Flora Tristan cestovala sama v Peru v roku 1833, keď ešte neexistovalo dobré cestné spojenie medzi hlavným mestom a juhom krajiny. V tomto kontexte teda označenie dobrodružné získava úplne iný význam. Ale áno, cestovala som aj stopom. Na Novom Zélande sme s priateľom žili štyri mesiace v aute, stanovala som, navštívila miesta, ktoré na mapách nenájdete. S pribúdajúcimi rokmi som však spohodlnela a tých nocí na vlakových staniciach a stopovania na cestách s jedným autom denne je už pomenej.
V akej najnebezpečnejšej situácii ste sa ocitli?
Kontrolky boli neustále v pozore hlavne v Južnej Amerike, kde sa zážitok z extrémne pozitívneho môže zmeniť na extrémne negatívny v stotine sekundy. Veci tam fungujú inak, ako sme z Európy zvyknutí. Mnohé príbehy cestovateľov, ktorých som stretla, skutočne pripomínali skôr scény z akčných filmov. Osobne som sa najviac obávala samotných presunov medzi jednotlivými mestami. Autobusy sú staré, šoféri bezohľadní, cesty sú častokrát v dezolátnom stave. A tak najnebezpečnejším zážitkom bola práve havária nášho autobusu v Bolívii. Počas stúpania do horského priesmyku sa prevrátil na jeden bok, no okrem pár modrín sa našťastie nikomu nič nestalo.
Viete vybrať destináciu, ktorá Vám prirástla k srdcu?
Ťažko sa vyberá len jedna destinácia, každá z nich bola v určitom smere jedinečná. Prekvapil ma Uruguaj, kde stále nájdete turistami zabudnuté miesta, často myslím na favelu v Rio de Janeiro, na dobrovoľníčenie na malej farme Jihuay uprostred peruánskej púšte, na jazero Titicaca, Nový Zéland, kde som si splnila dávny cestovateľský sen o pláži Karekare z filmu Piano. A určite sa vrátim do Buenos Aires, popiť ďalšie hektolitre maté s kamarátmi, pozdraviť strážnikov v Národnej galérii a ukázať priateľovi všetky obľúbené miesta.
Aký je Váš ďalší plán?
Momentálne som v Malajzii, čaká ma dobrovoľnícky projekt na opustenom ostrove v oblasti Kedah, a potom viac ako mesiac cestovania kdesi po okolí. Ten dlhodobejší je ísť domov, samozrejme. Mať opäť „normálny" život s vlastnou kúpeľňou a skriňou s vyžehleným oblečením. A začať plánovať ďalšiu cestu, napríklad do Nórska.
Kontakt na autora článku: [email protected]
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
