Už na prvom stupni základnej školy sa jej nepáčilo, ako vyzerá. Porovnávala sa so sestrou a používala mamin mejkap. Keď podrástla, počúvala narážky na svoj nos či prsia. Počas strednej školy mierne pribrala a ľudia jej to dávali pocítiť. Dva roky si vážila každé sústo, ktoré do seba dala, cvičila a nedokázala sa ani rozprávať s ľuďmi bez toho, aby nemyslela na to, čo zjedla alebo čo bude jesť. Skončilo sa to tráviacimi a gynekologickými problémami a úplnou vyčerpanosťou.
Natália Tokárová dnes pomáha ďalším ľuďom, ktorí bojujú s anorexiou. Vysvetľuje, že základnú otázku, ktorú si ľudia musia zodpovedať je, aký majú postoj k sebe samým. Rodičom radí, aby pred deťmi nerozberali svoj ani druhých výzor a zamerali sa na zdravý vzťah k jedlu a športu.
V rozhovore sa dočítate aj:
Prečo sa jej nepáčil jej výzor v detstve
Ako vyzeral jej vzťah s rodičmi
Čo spustilo prísne diéty
Ako vyzeral jej deň v najťažšom období
Ako prišla na to, že má problém s poruchou príjmu potravy
Ako vyzerala jej liečba
Prečo sú pri liečbe dôležité antidepresíva
Ako vyzerá jej práca peer konzultantky
Kedy ste si začali prvýkrát uvedomovať svoj výzor a krásu?
Ani neviem prečo, ale začala som si to uvedomovať veľmi skoro. Možno v prvom ročníku základnej školy. Už vtedy som riešila detaily svojho výzoru ako napríklad nos alebo kruhy pod očami. Aj som si dávala mamin mejkap, čo vyzeralo celkom smiešne. Bola som na to zameraná od detstva. Cítila som sa škaredá.
Viete si teraz vysvetliť, prečo vás odmalička trápil váš výzor?
Popravde, neviem. Mohli tam hrať rolu aj rodičia. Mali len 19 rokov, keď som sa narodila. Takže asi aj mama riešila svoj výzor ako mladá mamička. To sú už len teraz moje domnienky.
V detstve ste teda vy osobne nepočuli narážky na svoj výzor?
V útlom detstve nie. Keď som trošku podrástla, počúvala som narážky napríklad na nos alebo že mám malé prsia.
Ako to prebiehalo počas dospievania? Začali ste to brať ešte vážnejšie?
Stále som bola nešťastná zo svojho výzoru. Porovnávala som sa s mladšou sestrou. Ona bola pre mňa aj pre ľudí zaujímavejšia. Hovorili jej, že je zaujímavá, lebo má prirodzene ryšavé vlasy a viac si ju ľudia všímali. Možno som po tom túžila aj ja. Pamätám si, ako mi raz mama povedala, že mám geneticky dobrú postavu a v rodine sú všetci športovo zdatní a ľahšie sa im robia svaly. Upla som sa na to a „zmierila“ sa s tým, že možno vlasy a tvár nie sú „ono“, ale aspoň postava by mohla byť to, na čom si budem zakladať a budem za to chválená. Na základnej škole som nemusela nič robiť, lebo geneticky som bola chudšie a svalnaté dieťa. Pamätám si, ako mi hovorili, že mám lýtka, ako by som robila atletiku, ale pritom som nemusela nič robiť. Keď som nastúpila na strednú školu, začala som si dávať väčší pozor. Vtedy som si nastavila prvé pravidlá. Prestala som jesť pečivo, jedla som len ryžové chlebíky, desiatu som bežne vyhadzovala, nejedla som sladké, nepila som sladké vody. O toto som sa síce snažila, ale doma sa to nie vždy dalo dodržiavať. Jedlo navarené doma mi chutilo a videla som, že to jedia všetci, tak som to jedla aj ja.
Takže asi by bolo ťažké držať prísnu diétu, keď ste sa doma museli poctivo stravovať.
Myslím, že moji rodičia by si to určite všimli. Dosť dbali na spoločné stravovanie a aktivity. Cez víkendy sme stále spolu jedli. Niekedy ma to aj otravovalo, lebo som chcela dlhšie spať, ale otec nás budil, že si ideme spoločne uvariť praženicu. Bol to pre nás socializačný faktor. Keď som už bola sama, tak som sa to snažila korigovať. Aj som cvičila. Ale celý tento čas to bolo v rámci normy. Nemala som výrazný problém s váhou. Mala som však stále nízke sebavedomie. Kompenzovala som si to tým, že som počas strednej školy pila alkohol. Radšej som si dala alkohol ako večeru. Takže som veľa chodila von. Má to aj názov drunkorexia. Jedlo som nahrádzala alkoholom, ktorý mi ešte aj zvyšoval sebavedomie. Navyše som sa vedela opiť rýchlejšie, keď som nejedla.
Kedy nastal zlom a prešlo to do poruchy príjmu potravy?
Môj prípad nebol úplne typický, lebo to u mňa prišlo trošku neskôr. Počas vysokej školy som si už začala aj sama variť a zamerala som sa na zdravú stravu. Jedla som tofu, zeleninu a podobné veci. Do toho som aj cvičila. Zhruba v tom období som prestala brať hormonálnu antikoncepciu a pribrala som. Nebolo to výrazné, len pár kíl od toho, na čo boli ľudia u mňa zvyknutí. Vtedy začali prvé komentáre môjho okolia. Hovorili mi, že sa mi zväčšili stehná. Doma som počula rozhovor, ako sa o tom rodičia rozprávali. Kolegovia v robote si to všimli. Najviac ma ovplyvnila spolužiačka, ktorá sa ma pred všetkými spýtala, či do mňa niekto v lete fúkol. Potom som na to tak upla, že som to začala brať veľmi vážne. Vždy som riešila svoju stravu, ale po týchto komentároch som sa už začala vzdelávať o strave, výžive, všetko som si vážila. Všetko som si počítala a mala som v hlave neustále kalkulačku. Bola to pre mňa komfortná zóna.
Čo ste cítili pri komentároch na vašu postavu?
Bolo to strašné. Mala som pocit, že dobrá postava bolo to jediné, čo mám a zrazu som o to prišla. Hovorila som si, že už nie som len škaredá, ale aj tučná. Myslela som si, že už si nikdy nikoho nenájdem. Mala som veľmi sebanenávistné myšlienky. Nemohla som sa na seba pozerať v zrkadle. Mala som problém s oblečením, lebo som sa nezmestila do XS riflí. Odmietala som si ísť kúpiť väčšie, lebo som dúfala, že sa do toho ešte dostanem. Doma som sa hanbila pred niekým prezliekať.
Ako vyzeral váš bežný deň?
Stiahla som si aplikáciu s kalorickými jednotkami. Všetko som si tam zapisovala a počítalo mi to, koľko kalórií som prijala. Malý benefit to má v tom, že človek sa niečo naučí o strave. Je to však dvojsečná zbraň. Niekomu to pomôže len sa trochu priučiť o tejto téme, ale potom sú tu ľudia, ktorí majú predispozíciu na takéto ochorenia a im to ublíži. Ja som si v tejto aplikácii nastavila svoje kalorické ciele a všetko si zapisovala. Skenovala som čiarové kódy potravín. Keď som jedla niečo u kamarátky, vybrala som obal z koša, aby som si pozrela zloženie a množstvo kalórií. Všetko jedlo som si vážila. Ovocie, zeleninu aj oriešky po jednom kuse. Aplikácia mi merala aj cvičenie. Po roku tohto správania som si povedala, že aplikáciu nepotrebujem, že mi zbytočne robí stres. Vymazala som si ju z mobilu, ale nie z hlavy. Všetko som si aj tak rátala v hlave. Do tohto celého som začala brať aj laxatíva. Užívala som preháňadlá dosť často, minimálne raz týždenne, keď som mala pocit, že som toho zjedla viac. Najprv som začala brať preháňadlá v podobe liekov. To bolo strašné, pretože väčšinou som si ich dala večer a celú noc ma bolelo brucho a celé doobedie som bola na záchode. Veľakrát mi to zničilo aj program. Raz som sa dohodla s kamarátkou, že pôjdeme na kúpalisko a celý čas ma bolelo brucho. Nebolo to funkčné, lebo potom som z toho mala zápchy. Neskôr som objavila iné formy laxatív, ktoré sa ľahšie dostávajú do tela a tých som brala viac, lebo nespôsobovali kŕče. Brávala som aj veľa voľnopredajných liekov na trávenie. Myslela som si, že keď niečoho viac zjem, tak lieky mi pomôžu. Mala som pokusy aj o zvracanie, ale to mi nikdy nešlo.
Ako dlho trvalo toto obdobie?
Polroka som mala výraznú podváhu. Vtedy mi aj lekár navrhol stacionár, kde by som pravidelne chodila na spoločné stravovanie a podobne. Ale rok a pol predtým som už mala problémy a potom nastalo obdobie možno dvoch rokov, keď som sa s tým snažila niečo robiť. Dokopy to celé mohlo trvať päť rokov.
Čo ste cítili v období najprísnejších diét? Mali ste pocit opätovnej kontroly nad svojím telom a životom?
Mala som pocit kontroly a že si dokážem ísť za nejakým cieľom. To bola druhá rovina, ktorá ma od detstva trápila. Mala som pocit, že v ničom nie som dosť dobrá. Niekto tancoval, niekto hral na hudobný nástroj. Ja som síce mala veľa krúžkov a dobre sa učila v škole, ale nemala som nič, pri čom by som si mohla povedať, že som v tom dobrá. Aj keď som vyštudovala psychológiu na vysokej škole, nevedela som, čo chcem robiť. Chudnutie bolo zrazu niečo, čo mi išlo. Prinášalo to svoje ovocie. Chudla som, mala som vyrysované brušné svaly, váha ukazovala nižšie čísla, takže som videla progres. Prechádzala som viacerými fázami. Najprv mi ľudia hovorili, že moja pevná vôľa je super, chválili ma za to. Keď v práci videli, že mám každý deň iba šalát, tak ma obdivovali, že to vydržím, že oni nemajú takú pevnú vôľu. Alebo keď niekto priniesol čokoládu, tak hneď hovorili: „Ježiš, Natálii neponúkaj, ona si nedá.“ Potom mi aj bolo ľúto, že ma takto berú. Určite tam bola fáza radosti, že mi niečo ide a potom bolo ťažké to nechať a uvedomiť si, že to nie je zdravé.
Kedy začali prichádzať signály, že niečo nie je v poriadku?
Signály by som rozdelila do troch fáz: fyziologické, psychické a sociálne. Fyziologické sa prejavovali únavou, točila sa mi hlava, mala som nízky tlak a tep. Aj som to cítila, ale potvrdzovali to aj vyšetrenia. Cítila som celkovú apatiu. Nemala som ani negatívne, ani pozitívne emócie. Bola som stále bez nálady. Menštruácia sa vypla pomerne rýchlo a mám s ňou problémy doteraz. Toto bola aj jedna z vecí, ktoré mi prekážali najviac. Doktor mi hovoril, že keď chcem mať raz deti, tak nie je zdravé nemať menštruáciu tak dlho a budem musieť brať hormóny. Bola mi stále zima, padali mi vlasy a lámali sa mi nechty. Mala som všetky príznaky podvýživy. Najviac som to cítila v tej únave. Chcela som cvičiť, ale už som nevládala. Psychické signály sa prejavovali tým, že som stále myslela na jedlo. Buď na to, že čo budem jesť alebo som v hlave stále prepočítavala kalórie jedla, čo som zjedla. Myslela som na to neustále. Keď som napríklad pozerala film, po polhodine som si uvedomila, že neviem, čo sa tam deje, pretože v hlave mi išlo len to, čo som v tej deň jedla a koľko kalórií som prijala. Najhoršie bolo, keď som jedla v reštauráciách. To som v hlave neustále prepočítavala. Vtedy som si neuvedomovala, že keď stále myslím na to, čo budem jesť, tak mi tým len telo dáva signál, že sa potrebuje najesť. Obmedzovalo ma to vo všetkom, lebo mi to bralo mozgovú kapacitu.
A tie sociálne signály?
Ovplyvnilo to moje vzťahy, pretože som sa stala introvertom. Všetky spoločenské udalosti mi spôsobovali stres, pretože som zase myslela len na to, čo tam budem jesť a piť. Najhoršie bolo, keď za mnou do Prahy chodili rodičia. Oni sú milovníci jedla a bola to pre nich aj gastroturistika. Riešila som stále, kam budú chcieť ísť, čo si tam dám a vždy som si musela dopredu naštudovať menu a podobne.
Stretávali ste sa v okolí s poznámkami, že ste príliš chudá a mali by ste s tým niečo robiť?
Áno. Vypočula som si, že vyzerám ako smrtka, to sa ma veľmi dotklo. Hovorili mi, že mám kruhy pod očami, že som dosť schudla. Začal to komentovať aj môj priateľ, ktorému to začalo prekážať, hoci viem, že to myslel v dobrom.
Čo to urobilo s vašou psychikou? Na jednej strane začnete chudnúť, aby ste uspokojili seba a okolie, a keď sa vám to podarí, zase vás začnú kritizovať, že ste to prehnali. Ako ste sa vtedy cítili?
Mala som tendenciu si myslieť, že oni mi len závidia a chceli by to tiež. Chcú mi zobrať pocit, že niečo dokážem a že som chudšia ako oni. Z mojej skúsenosti však viem, že tie komentáre prebudia v človeku ten pocit, že asi nie je niečo so mnou v poriadku. Veľmi to závisí aj od nálady, v ktorej vás to zasiahne. Myslím si, že komentáre na telo sú vždy nepríjemné. Keď chcete niečo na druhom komentovať, tak radšej náladu a energiu. Keby som mohla niečo spätne ľuďom poradiť, tak aby mi nehovorili, že som vyzerala ako smrtka, ale unavene alebo smutne. Človek má potom pocit, že ľuďom na ňom záleží a viac sa otvorí, ako keď mu len komentujete výzor.
Pamätáte si na moment, keď ste si uvedomili, že máte problém a musíte to riešiť?
Najviac ma trápilo to, že mi to kazilo vzťahy. Ovplyvňovalo to aj môj vzťah s priateľom v bežných veciach. Keď chcel ísť niekam na večeru, bola z toho debata na dve hodiny, lebo sme sa nevedeli dohodnúť, kam pôjdeme, a keď sme tam už prišli, tak som sa s ním ani nebavila, lebo som bola v strese. Zo vzťahov sa vytratila spontánnosť. Raz mi priateľ doniesol zo zahraničia veľkú čokoládu a pre mňa to bolo hrozné. Nahnevala som sa na neho a brala som to tak, že mi naschvál robí zle. Ani dovolenky som si preto nemohla užívať. Potom ma ovplyvňovali aj zdravotné problémy a prehliadky u lekárov. Či už u gynekologické problémy, ale aj tráviace. Aj keď som sa to snažila riešiť, zisťovala som postupne, že problémom je jedlo a jeho nedostatok.
Vedeli ste si potom povedať, že máte poruchy príjmu potravy a je to psychická choroba?
Asi áno. Keď už mi lekár v stacionári povedal, že mám poruchy príjmu potravy, tak som si to začala uvedomovať. Navštívila som viacero psychológov a vždy som dúfala, že mi niekto povie, že to nie je porucha príjmu potravy.
Ako vyzerala vaša liečba?
Začalo sa to tým, že mi ponúkli chodiť do stacionáru, čo som nakoniec odmietla, pretože som bola presvedčená, že na tom nie som tak zle. V tom čase som bývala s priateľom a sesternicou a dohodli sme sa, že mi budú pomáhať. Zo začiatku som sa nedokázala vzdať váhy, aj keď mi ju priateľ skryl. Lenže ja som už tie čísla poznala, takže som si to jedlo prepočítavala. Zdvihla som si síce kalorické hodnoty, ktoré som mala za deň splniť, ale stále mi to spôsobovalo stres. Skôr som jedla stále to isté, ale trocha som navýšila množstvá. Na úzkosti som začala brať antidepresíva a začala som chodiť na terapie. Antidepresíva mi dosť pomohli. Veľa ľudí si myslí, že antidepresíva sa predpisujú len na depresiu, ale nie je to pravda. Pomáhajú aj pri úzkostiach, pretože stabilizujú náladu. Psychiatrička mi to dobre vysvetlila. Ide o to, aby sa hlava vyrovnala a potom je človek schopný terapeutickej práce. Nie je toho schopný, keď nemá dosť serotonínu a na to sú dobré antidepresíva. So stravou mi pomáhal priateľ. Občas niečo navaril a tým som postupne odovzdávala kontrolu nad jedlom aj niekomu inému. Častejšie som chodila do reštaurácií, aby som si zvykla, čo je normálna porcia jedla. Dlho som si myslela, že postačí, keď budem brať antidepresíva a budem chodiť na terapie a vyrieši sa to. Dúfala som, že nebude potrebná práca s jedlom a nebudem musieť pribrať. Dlho mi trvalo prijať fakt, že to tak nefunguje. Potom som postupne začala jesť jedlá, ktoré som dlho odmietala, napríklad chlieb. Čím častejšie som si ho dávala, tým normálnejšie mi to potom prišlo. Veľa som si o tom čítala a vzdelávala som sa. Zaujímali ma aj príbehy ďalších žien. Pomáhalo mi to.
Veľa ľudí má predsudky voči antidepresívam. Boja sa, že budú mať vážne nežiaduce účinky. Ako účinkovali na vás?
Na úzkosti sa bežne predpisujú lieky ako lexaurin, lenže to je liek na rýchle uvoľnenie úzkosti a ľahko sa od nich vytvorí závislosť. Určite majú svoje miesto v liečbe najmä pri silných úzkostiach a v ťažkých chvíľach. Antidepresíva sa berú dlhodobo. Majú teda slabší účinok, ale dlhodobý. Na začiatku po ich nasadení nastáva pokles nálady a až potom nastáva zlepšenie stavu. To môže ľudí vydesiť. Môžu mať aj samovražedné myšlienky. Toto som ja nezažila, ale aj ja som mala na začiatku pocit, že lieky veľmi nefungujú. Efekt prišiel trocha neskôr. Spôsobujú to, že vďaka nim je v tele viac serotonínu, a teda aj nálada je lepšia. Pri poruche príjmu potravy je to dôležité, pretože tú slasť a serotonín nám spôsobuje napríklad to jedlo, ktoré obmedzujeme, preto je dôležité brať na to lieky.
Aký význam má terapia v procese liečby?
Má veľmi veľký význam pri prekonávaní výziev. Môžete mať nutričného špecialistu či psychiatra, ale potrebujete aj oporu, s ktorou budete prekonávať seba samého. Musíte pracovať na odbúraní úzkosti. Podľa mňa nie je dôležité riešiť príčiny, ale skôr sa vrátiť do minulosti a zistiť, ako máte nastavený pohľad na seba a na svet. Pri mladších klientoch dôležitú rolu hrá rodinná terapia. Rodina musí byť súčasťou liečby.
V súčasnosti pracujete ako peer konzultantka. V čom to spočíva?
Je to človek, ktorý pracuje v tíme, nikdy nie sám. Nemá špecializáciu ani psychologické vzdelanie, ale musí mať skúsenosť s daným psychickým ochorením. Ja pracujem v organizácii Anabell, ktorá sa venuje ľuďom s poruchami príjmu potravy. Peer konzultant pracuje s tým, že pozná to, s čím prichádza klient, jeho myšlienky a jeho liečbu. Existujú peery pre iné diagnózy, napríklad pre schizofréniu či alkoholizmus. Hlavným pracovným nástrojom peera je jeho životný príbeh. Nie v zmysle, že ho prerozpráva klientovi, ale v tom, že peer rozumie jednotlivým problémom, ktorými si klient prechádza, vie ho podporiť a motivovať. Ukazujem im, že aj ja som to tak mala a poviem im, čo mi pomohlo. Nenavádzam ich na presný postup, ale ponúkam možnosti. Pre klientov je to niekedy moment väčšieho otvorenia. Mnoho ľudí má problém byť úprimný k lekárovi alebo psychológovi, ale peer konzultantovi sa nehanbia zdôveriť.
Poruchy príjmu potravy majú spoločné to, že sú prejavom nízkeho sebavedomia a nízkej sebahodnoty. Čo by ste poradili rodičom, aby robili, aby deťom od útleho veku neudupali sebavedomie pre ich výzor?
Rodičia by mali porozmýšľať nad tým, ako hovoria sami o sebe a o druhých. To dáva rámec tomu, ako budeme vnímať aj vlastné telo. Keď máme mamu, ktorá stále rieši svoj výzor a každé kilo, tak je možné, že to tak budeme riešiť aj na sebe. Treba sa naučiť prijímať väčšiu diverzitu a prijať fakt, že ľudia vyzerajú rozdielne. Odporúčam nekomentovať vzhľad druhých. Keď sa nám niečo nepáči, tak poďme sa cez emócie spýtať, či sa niečo deje, ale nie hneď poukázať na postavu a výzor. Rodičia by mali tiež dieťa viesť k zdravému postoju k jedlu a športu. Prevenciou je pravidelná a dostatočná strava bez veľkých výkyvov. Nemali by nechať dieťa, nech si samo niečo vezme na večeru, alebo ho nechávať desať hodín na sociálnych sieťach.
Ako sa cítite teraz?
Dobre. Myslím si, že veľa robí to, že som kontrolu, ciele a zmysel života presunula inde. Viac sa venujem iným aktivitám. Pomohlo mi, že mám psa, prácu, ktorá mi dáva zmysel a upratala som si v hodnotách a vzťahoch. Keď človek spozná sám seba a zistí, čo má rád, dokáže sa na seba viac napojiť.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
