Ikona slovenského futbalu sa vrátila na slovenskú scénu po dlhých 17 rokoch.
Patrí medzi najväčšie legendy novodobých dejín slovenského futbalu, ale aj celkovo športu. Štyrikrát ho vyhlásili za Futbalistu roka, môže sa pýšiť dlhoročným pôsobením v jednom z najslávnejších klubov sveta.
Martin Škrtel sa po takmer dvoch desaťročiach rozhodol pre návrat na slovenské trávniky a asi si nemusíme klamať, že jeho príchod je pre Fortuna ligu obrovskou reklamou.
V rozhovore sa dozviete aj:
Prečo sa nevrátil do Trenčína
Čo ho viedlo k šľachetnému gestu obdariť spoluhráčov
Ako sa mu na stopérskom poste hrá s o 19 rokov mladším kolegom
S ktorým trénerom si najlepšie rozumel
Či by ho k návratu do reprezentácie presvedčil opätovný príchod trénera Kozáka
Čo by chcel robiť po konci kariéry
Na Slovensko ste sa vrátili po 17 rokoch. Pred rokom ste v podcaste Borisa Valábika a Maja Gáboríka uviedli, že žene sa nechce odísť z Turecka. Už vám dovolila návrat na Slovensko?
Spoločne sme usúdili, že už nastal ten správny čas, či už po futbalovej, ale aj životnej stránke. Neodchádzalo sa nám ľahko, keďže sme v Turecku strávili päť rokov a Istanbul sme si veľmi obľúbili. Dlho sme toto rozhodnutie odďaľovali. Teraz si však už zvykáme na novú etapu nášho života.
Nie je žiadnym tajomstvom, že ste veľkým fanúšikom Trnavy. Predsa len, netúžili ste sa vrátiť tam, kde ste s profesionálnym futbalom začali?
Dávnejšie som sa vyjadril, že ak sa jedného dňa vrátim na Slovensko, do úvahy pripadajú len dva kluby, a to Trnava a Trenčín, kde som vyrastal. Najväčší záujem však bol z Trnavy, v kontakte sme boli už asi dva roky. Neodradilo ich ani moje zranenie (roztrhnutá achilovka ľavej nohy, pozn. red.). Bezprostredne po ňom ma kontaktovali s tým, že chcú so mnou podpísať zmluvu, aj keď som bol zranený. To mi imponovalo.
Kontaktoval vás aj Trenčín?
Musím priznať, že z AS som necítil takmer žiadny záujem. Boli sme spolu v kontakte asi raz, keď som bol ešte v Turecku. Vtedy ešte návrat neprichádzal do úvahy. V poslednom čase sa mi však z Trenčína neozvali vôbec, takže mi uľahčili rozhodovanie.
Ak by sa vám ozvali, zvažovali by ste to?
Určite, keďže v Trenčíne žijeme a bolo by to pre mňa zrejme najideálnejšie riešenie z hľadiska cestovania. Moje srdce však patrí Trnave a zatiaľ neľutujem, že som tu.
Bezprostredne po príchode do Trnavy ste sa zviditeľnili veľmi šľachetným gestom v podobe chráničov s logom klubu a menom pre všetkých spoluhráčov. Čo vás k tomu viedlo?
Šlo o spontánne rozhodnutie. Keď som bol v zahraničí, mali sme takéto zvyky, že sme spoluhráčov pozvali na večeru alebo sme im pripravili darček v takejto podobe. Chrániče, ktoré som im pripravil, používam už od pôsobenia v Liverpoole. Nazdával som sa, že by chalanov potešilo, keby každý z nich mal chrániče so svojím menom a logom klubu a v pozadí s fanúšikmi, ktorí k Spartaku patria. Dúfam, že som ich naozaj potešil.
Vo Fortuna lige ste ešte pomerne krátko, aké sú však vaše prvé postrehy zo súťaže?
Mám pocit, že keď som bol v Trenčíne, bolo v lige viac starších a skúsenejších hráčov. Teraz je v nej mnoho mladých a perspektívnych hráčov, taktiež viacero cudzincov, čo vtedy nebolo také rozšírené. Z môjho pohľadu však je Fortuna liga zbytočne podceňovaná, pretože zápasy, v ktorých som nastúpil, mali svoju kvalitu. Jediné, čo tomu chýba, je atmosféra. Inak sa hrá, keď je štadión aspoň spolovice naplnený.
O tom, že ste posilou, hovoria tri zápasy, ktoré ste za Spartak odohrali. Mužstvo v nich ani raz neinkasovalo. Ako sa cítite?
Nebolo to jednoduché. Sám som bol v očakávaní, ako do zápasov znovu naskočím, keďže zranenie bolo dlhé a nikdy neviete, ako telo v mojom veku naň zareaguje. Som rád, že je to zatiaľ bez výraznejších problémov. Uľahčilo mi to však aj mužstvo, ktoré fungovalo a ktorému sa darilo.
Na stopérskom poste ste vytvorili dvojičku s o 19 rokov mladším Sebastianom Kóšom. Ako sa vám s ním hrá?
Na stopérskom poste to je veľmi často o dobrej komunikácii. Hráči, ktorí na stopérovi hrajú dlhšie, vedia, čo jeden od druhého môžu čakať. So Sebom nám to však zatiaľ funguje a verím, že ak budeme spolu nastupovať aj naďalej, bude sa to ešte zlepšovať.
Pýta si od vás rady alebo sa ho snažíte usmerniť aj sám od seba?
To nie. Síce vekový rozdiel je veľký, na ihrisku sme si však seberovní. Sebo je inteligentný a vie ukázať rešpekt. Vždy keď bude niečo potrebovať, som tu pre neho.
Ako mladý zelenáč ste boli v rovnakej pozícii, v akej je teraz on. Spomeniete si ešte, od koho ste sa snažili čerpať skúsenosti vy?
V začiatkoch som nastupoval v Trenčíne s Ondrejom Šmelkom či Milanom Mičencom, v reprezentácii som sa učil od hráčov ako Roman Kratochvíl, Stanislav Varga či Martin Petráš. Všetci mi niečo dali, vždy som sa na nich snažil pozerať, počúvať ich a ich rady zúročiť v mojej kariére. Teraz som v tejto polohe ja. Som tu pre chlapcov nielen na ihrisku, ale aj mimo neho.
Najúspešnejšia časť vašej kariéry sa spája s Liverpoolom, kde ste odohrali osem a pol sezóny. Ako si spomínate na kolegov z obrany ako Jamie Carragher, Sami Hyypiä či Daniel Agger?
Všetci spomínaní boli hráčmi svetovej úrovne. Keď som prišiel na Anfield Road, bol som ešte v pomerne mladom veku, takže stále som sa mal čo učiť, či už od Jamieho alebo Samiho. Rozhodne považujem za šťastie, že som sa od nich mohol učiť.
Počas dlhoročného pôsobenia v zahraničí vás viedlo viacero zvučných trénerov ako Dick Advocaat, Rafael Benítez, Roy Hodgson, Sir Kenny Dalglish, Brendan Rodgers, Jürgen Klopp či Philip Cocu. S ktorým ste si najlepšie rozumeli?
Ťažko vybrať jediného, keďže každý ma niekam posunul. Keby som však musel ukázať na niekoho, tak asi Rafael Benítez. Ten ma do klubu doviedol a v začiatkoch mi veľmi pomohol. Veľmi príjemné spomienky však mám aj na Dicka Advocaata, ktorý ma koučoval v Petrohrade a potom aj vo Fenerbahce. Mal som určite šťastie aj po tejto stránke. Nemal som ani jedného trénera, s ktorým by som si vyslovene nesadol alebo by sme sa neznášali.
Platí to zrejme aj v rámci reprezentácie. Súčasťou národného tímu ste boli 15 rokov, odohrali ste v ňom 103 zápasov. Na ktoré momenty si spomínate najradšej?
Asi použijem frázu, ale príjemné spomienky mám na celé moje pôsobenie v slovenskom drese. Vždy som ho považoval za niečo viac ako klub, pretože v reprezentácii hráte za celú krajinu, za rodinu, za kamarátov. Vždy keď som mohol, tak som chodil reprezentovať veľmi rád. Medzi moje top spomienky patria MS 2010 aj Euro 2016. V oboch prípadoch sa nám podarilo postúpiť zo skupiny, čo čakal málokto. Na tieto momenty budem spomínať do konca života a som na ne nesmierne hrdý.
Pôsobenie pri reprezentácii ste ukončili pred dvomi rokmi. Nenapadlo vám, že by ste sa ešte vrátili?
Kolovali mi hlavou takéto myšlienky, v podstate to bolo aj dosť reálne po tom, ako sa vymenil realizačný tím s návratom Štefana Tarkoviča. Dosť sme o tom komunikovali, avšak do toho prišla roztrhnutá achilovka. To bolo možno znamenie, že nad niečím takýmto už zrejme nemám uvažovať a že táto kapitola je pre mňa uzavretá. Teraz už treba prenechať miesto mladším.
Presvedčil by vás trebárs návrat trénera Jána Kozáka staršieho?
Hypotetická otázka (smiech). Už asi nie. S trénerom Kozákom som vždy mal nadštandardný vzťah a nikdy nebol medzi nami problém. Keď som sa už aj zamýšľal nad koncom v reprezentácii, bol to práve on, ktorý ma presvedčil, aby som ešte zostal. Jeho odchod z postu trénera zasiahol aj mňa, avšak ani jeho návrat by už zrejme moje rozhodnutie neovplyvnil. Uvedomujem si, že mám už 37 rokov a každé zranenie by mi viac uškodilo, ako pomohlo. Momentálne sa chcem sústrediť len na klub a zápasy.
Najbližšie vás čaká prestížne derby so Slovanom, ktoré bude pre vás vôbec prvým. Pociťujete stres?
V mojom veku už ani nie, skôr očakávanie. Je to veľký zápas dvoch najväčších a najúspešnejších klubov na Slovensku, dokonca o prvé miesto v tabuľke.
Počas pôsobenia vo Fenerbahce ste v derby s Galatasarayom zažili obrovskú rivalitu, napríklad aj v podobe hádzania všelijakých predmetov na hraciu plochu. Nebojíte sa niečoho podobného aj v nedeľu?
Ťažko povedať, keďže ozajstných derby zápasov som na Slovensku veľa neodohral. Neviem teda, čo môžem očakávať. Verím však, že atmosféra bude z oboch strán vynikajúca a vybičovaná. Presne taká, akú si takýto šláger zaslúži. My, hráči, v nej hráme veľmi radi a určite ju chceme zažiť.
Máte 37 rokov, s Trnavou ste podpísali zmluvu na rok. Premýšľate už nad tým, čo budete robiť po skončení kariéry?
Samozrejme, že ako sa kariéra chýli ku koncu, takéto myšlienky prichádzajú. Momentálne si však užívam pôsobenie v Spartaku, najmä každodenný tréning. Celý svoj život som strávil v nejakom kolektíve, ktorý mi vinou zranenia chýbal. Teraz som v tom trnavskom, v dobrej atmosfére. Či tu budem rok, dva alebo tri, závisí od toho, ako sa budem cítiť, ale aj od môjho záujmu a najmä zo strany klubu. Postupom času budú takéto myšlienky častejšie... Celý život som strávil pri futbale a zatiaľ si neviem predstaviť, že by som robil niečo iné. Možno sa dám na trénerskú dráhu alebo na pozíciu vo vedení.
V spomenutom podcaste ste uviedli, že po konci kariéry by ste sa možno dali na dráhu amatérskeho hokejistu. Stále vás to láka?
Hokej mám rád, hrával som ho ako dieťa. Vždy keď sa dalo, som si ho s chuťou zahral a rád si ho pozriem v televízii. Verím, že keď raz skončím s futbalom, bude moje telo v stave, aby som si mohol zahrať hokej. Či to bude vo forme zápasov, to sa necháme prekvapiť.
Sledujte všetky zápasy Niké ligy na Voyo
